Vydaním urbárskeho patentu za vlády Márie Terézie v roku 1767 sa začala urbárska regulácia, ktorá skončila v roku 1772 zavedením celokrajinského urbáru. Jej základnou črtou bolo úsilie dostať do súladu povinnosti poddaného s rozsahom pôdy, ktorú užíval. Tereziánsky urbár predstavoval základnú právnu normu vo vzťahu medzi zemepánmi a poddanými. Táto evidencia sa po zrušení poddanstva stala podkladom právneho prechodu pôdy do vlastníctva roľníkov.
Hoci vydaním Cisárskeho patentu z 3. marca 1853 urbár zanikol, naďalej pretrvali zvyšky jeho organizácie až do konca 1.svetovej vojny. Spolok bývalých urbárnikov združoval obyvateľov obce, ktorých pozemkové vlastníctvo oprávňovalo k podielovému vlastníctvu obecného majetku. Členovia spolku mali právo na svoj podiel dreva, mohli na obecných priestranstvách zbierať lesné plody či pásť dobytok. Ich povinnosťou bolo zúčastňovať sa na čistení a zalesňovaní hory, udržiavaní lesných a poľných ciest. V Beluši pokračovalo pasienkové a lesné združenie pod názvom Urbárska obec Beluša. Za predsedu bol zvolený 20. februára 1933 Jozef Binka. Počet členov urbáru bol 387 spolumajiteľov. Členom sa mohol stať každý, kto si zakúpil podiel. Päťčlenný výbor dohliadal na predaj dreva, kontroloval dodržiavanie prác a riadil hospodárenie. Toto združenie zaniklo v roku 1950, keď bolo v obci založené JRD, do ktorého vlastníctva prešli pozemky aj finančná hotovosť. Po roku 1989, kedy bolo obnovené súkromné vlastníctvo, sa veľkou mierou zaslúžil o obnovu urbáru v Beluši Ing. Pavol Zigo. Súčasný urbár v Beluši je následníkom pôvodného, ktorý bol zrušený na základe ustanovenia § 2 zákona SNR č.2 / 1958 Z.z. Do evidencie pozemkových spoločenstiev s právnou subjektivitou bol zapísaný dňa 26.02.1996 na Obvodnom lesnom úrade v Považskej Bystrici.